Scéna.cz 

* Ak dovolíte, začali by sme dnes náš nethovor trochu netradične. Čo poviete na to, keby sme v ňom pred divadlom dali prednosť fotografii? Aký máte vzťah k tomuto umeniu?

K tomuto umeniu som pričuchol ako amatér fotograf, keď som čo to odkukal od scénografa Petra Čaneckého, režiséra Matúša Oľhu ešte na vysokej škole. Viem ohodnotiť silu detailu, zachytenie okamihu a to dokáže len fotografia. K divadelnej fotografii mám vzťah cez balet. Náš rodinný archív je plný kvalitnej divadelnej fotografie, pretože manželka je bývalá baletka a je v dokumentácii svojej práce veľmi dôsledná. Ja som v tomto absulútny bordelár. Presnejšie nechávam to v kompetencii propagačného oddelenia divadla, kde práve pôsobím.

* Fotografia dokáže oživiť každú tematiku. Pamätám si, že kedysi, najmä v takomto zimnom období, sme sa s obľubou prehrabávali v rodinných fotografiách. Robievate to niekedy aj vy?

Áno. Prehrabávam sa. Väčšinou v čase Vianoc a SIlvestra. Je to akási súčasť rekapitulácie uplynulého roku a zistenie ako sa rýchlo a nezadržateľne meníme.

* Máte teraz v repertoári titul, s ktorým sa chválite? Barbora z Eurotelu

Rád sa momentálne chválim titulom v ktorom účinkuje aj Paľko Mikulík. Nejde v ňom iba o divadelnú ilúziu (Na konci hry), ale o čosi viac. Je to posolstvo, ktoré divák vníma ako plnokrvnú katarziu. A ja ako herec zažívam doslova autentický zážitok.

* Na ktorú z muzikálových postáv najradšej spomínate? Peťo z Prešova

Všetky boli mimoriadne zaujímavé. Vždy je najbližšia tá posledná. Mottl Kamzoil z Fidlikanta na streche, ktorého hrám v nitrianskom divadle. Všetky sú však ako vaše deti a človek ich neustále drží vo svojom podvedomí. Ak si aj po rokoch nejaký dívák na niektoré z tých detí spomenie, je to hrejivý pocit pri srdci.

* Máte nějaké tvůrčí ambice v oblasti divadla, ať už jako autor či režisér?

Voči písaniu hier mám obrovský rešpekt. Podobné je to aj voči réžii. To znamená, že nemám v tomto smere výnimočné ambície. Musím však priznať, že ako novopečený pedagóg na Vysokej škole múzických umení študenti od vás vyžadujú aj istý režijný názor. Takže život ma možno dotlačí aj k tejto profesii. Ide však o presadenie názoru nielen jednotlivca, ale aj kolektívu. A keďže nie som veľmi dominantný typ zrejme to nebude mať veľkú perspektívu. Myslím réžia, nie učenie.

* Vystoupil jste někdy na Gerlachovský štít?

Ešte nikdy. Pri pokuse bolo dvakrát zlé počasie a museli sme sa vrátiť, ale vystúpil som dvakrát na Kriváň, raz na Slavkovský štít, po vlastných na Observatórium na Lomnickom štíte, na Východnú Vysokú, potom trikrát Rysy, ale čo je to proti štítom na ktoré človek vylezie vo svojej fantázii. A podotýkam bez drogy.

* Někteří slovenští herci (např. M. Huba nebo M. Vašáryová) účinkují v českých divadlech. Koho z českých kolegů byste případně pozval k takovéto spolupráci k vám do divadla?

To je zaujímavá otázka. Z osobnej skúsenosti viem, že takéto spojenia sú vždy inšpiratívne a posúvajú obzory tvorcov o krok dopredu. Je s tým však aj spojená otázka krvej skupiny, prípadne osobných kontaktov, ktoré sa vytvárajú na festivaloch alebo tvorivých dielňach. Keď pred rokom hosťoval v Nitre pán režisér Morávek, po vzhiadnutí jeho Macbetha som účinkujúcim úprimne závidel, lebo hrali inak ako som ich vídaval dovtedy. Verím, že ja budem mať podobnú možnosť, lebo podobné impulzy vzájmne rozširujú tvorivé obzory. Konkrétneho človeka však v danej chvíli, či už českého režiséra, respektíve herca, povedať neviem. Dokonca v lete po stretnutí s pánom režisérom Renčom na konkurze Kleopatry, v ktorom som neuspel, mi bolo ľuto, že sa takéto tvorivé spojenie neuskutoční. Ale hádam nie je všetkým dňom koniec, lebo divadlo je bez hraníc.

* Tančiareň ste už hrali aj v Českej republike. Aké boli reakcie tamojšieho publika? Lenka z Bratislavy

Reakcie boli spontáne, také na aké sme zvyknutí doma. Báli sme sa však, že v inom divadelnom priestore nebudeme takí spontánni ako v DPOH, ale opak bol pravdou. A aj intelektuálne festivalové publikum v Plzni prijalo Tančiareň s nadšením.

* Přeji vám dobrý den do Bratislavy. Jsa fanda na divadlo a častý návštěvník činohry znám Vás, pane Galloviči, z řady představení. Chtěl bych se Vás zeptat na lednovou premiéru „Alenky v říši divů a zrcadlem“, kde byste podle fermanu měl hrát a pak na představení „Scény z manželského života“. Jak se Vám to představení líbí? Děkuji. Haar, Hlohovec, ČR.

Rozprávku sme práve začali čítať. Myslím si, že tím, ktorý ju realizuje, je nesmierne kreatívny a deti s rodičmi sa v januári majú na čo tešiť. Čo sa týka Bergmana, poviem to takto: Keď boli Stoličky, už ich asi nič neprekoná. Dnes sú Scény z manželského života a my máme na svete opäť skvelý divadelný úspech a zároveň objav. Je to vynikajúce predstavenie. Mal by ho vidieť každý manželský pár a potom porozmýšľať ...

* Myslíte si, že je pre herca dôležité, aby si pre verejnosť vytvoril nejaký imidž? Pomáha to v tejto brandži? Študent z Prahy

Imidž patrí skôr do oblasti šoubiznisu.V prípade herectva imidžom sú skôr vytvorené postavy, ktoré vydávajú jasné svedectvo aj o súkromí herca, jeho osobnom stanovisku. Ja osobne som nikdy túto strunu nepedáloval. Vnímal som to veľmi periférne. Imidž je možno niečo ako istý druh pokrytectva a herectvo vyžaduje čistú úprimnosť.

* Pohádali ste sa niekedy kvôli divadelnej partnerke s manželkou? Alebo kvôli jej partnerovi? Mária z Nitry

Nie nikdy. Vystriedali sme ich navzájom neúrekom a diváci boli svedkami mnohých kurióznych dotykov a objatí, kedy nám v hlave víri kadečo, ale vždy to bolo iba po presne stanovenú hranicu.

* Robievate také zásadné rozhodnutia, ako bol napríklad váš odchod z Bratislavy do „vidieckeho divadla“ v Nitre, spontánne alebo až po dlhých, bezsenných nociach? Jozef z Nitry

Vždy sú nejaké dôvody. V prípade tohto rozhodnutia išlo o spontánne nasledovanie režisérskej osobnosti Jozefa Bednárika. Odchod bol zase spojený s narodením našej dcéry Alexandry. Je to niekedy ako v športe. Keď nastane ponorková nemoc v tíme, hľadáte inde čosi nové. Vôbec tvorba je spojená s ustavičným hľadaním. Je to skvelý pocit.

* Máte spočítané koľko divadelných úloh ste doteraz stvárnili? Keby vám niekto povedal, že ich bolo päťdesiat, verili by ste mu? Katarína z Myjavy

Svoje divadelné úlohy si nepočítam. Prichádam na to, že sa k tomu budem musieť vrátiť nakoľko niektoré archívy miznú a divadelná chvíľa je mimoriadne pominuteľná. Ale keď hovoríme o päťdesiatke titulov, štatisticky je to možné, lebo v divadle som už osemnástu sezónu.

* Když jste poznal svoji ženu, baletku, měl jste obavy ji vyzvat k tanci?

Budem veľmi úprimný. S manželkou primabalerinou (bývalou) som tancoval iba raz na divadelnom plese a pochopil som, že tanca majú všetci tanečníci vyše hlavy a chcú v spoločnosti len oddychovať a zabávať sa. Dnes tancujem skôr s našou dcérou a keď nás mnaželka pozoruje, tak tvrdí, že sme si zmýlili povolanie. Ale spomenul som si, keď sme filmovali spolu pásmo o Jeseninovi a Izadore Duncanovej malí sme akýsi duet, ak sa to dá tak nazvať, a moju ženu som dvíhal ako Spartakus.

* V ktorej postave ste mali pocit, alebo mavate pocit priblizenia sa k sebe samemu najviac? Lucia

Skúsim to zovšeobecniť. Myslím, že ide o postavy, v ktorých dominuje pocit nespravodlivosti, krivdy, respektíve ublíženia (v dušej sfére). Neviem v čom to pramení, ale tam kdesi hľadám najrýchlejšie nejaké pocitové asociácie, ktoré vo výsledku vychádzajú nesmierne sýto a plnokrvne.

* Co si myslite o tejto forme rozhovoru s vasimi fanusikmi? Lucia z Bratislavy

Myslím si, že je to ideálny spôsob ako ukázať moje "ja" aj z inej stránky, nakoľko v prípade rozhovoru v časopisoch sú veci učesané, vyžehlené a v prípade internetu človek reaguje spontánne. Takže je to anonymné a nie je to anonymné. Ďakujem.

* Dokázali by ste opustiť hereckú profesiu? Uvažovali ste už niekedy nad takouto alternatívou? Jana z Bystrice

Dokázal, nakoľko bol som aj ja v období tvorivej krízy, čo je asi samozrejmé. A pragmaticky som hľadal riešenia ako ďalej a čo s tým. Našiel som ich. Viem, čo by som chcel robiť, ale nechám si to pre seba. Bolo by to úplne mimo divadla, dokonca umenia.

* Keby sa dnes dopĺňala Encyklopédia dramatických umení Slovenska, ktorú z vašich divadelných úloh by ste autorovi hesla o Jánovi Gallovičovi odporúčali do pozornosti? Dušan z Prievidze

Eduard Kohout Úbohý vrah, postava Keržencev. To sa týka dramatickej tvorby. A v muzikáli snáď Kringellein v Grand hoteli.

* Prvé kroky pred televíznou kamerou, ba aj prvé kroky vo veľkých muzikálových tituloch ste urobili pod vedením režiséra Jozefa Bednárika. Dá sa preto povedať, že je to váš „osudový“ režisér? Fero M.

Beďo je môj osud, hoci dnes už spoločne spolupracujeme sporadicky. Napriek tomu ma naučil mnohým divadelným zákonom, ktoré mi dodávajú sebavedomie pri terajšej hereckej práci. Veľmi často naňho v týchto súvislostiach spomínam. Všetci sa však vyvíjame, Beďo žije stále vo svete hudby, ja viac vo svete drámy, ale verím, že naše cesty sa opäť skrížia.

* Myslím si, že práve muzikál u nás dokáže urobiť z herca hviezdu. Počul som však, že vy už muzikály nemáte rád. Netúžite po sláve? Nerobí vám dobre, keď o vás hovoria, že ste dobrý muzikálový hráč? Slovák z Prahy

Uvediem to na pravú mieru. Spievanie je stále súčasťou mojej profesie. Hoc som členom činohry v štyroch predstaveniach som okrem iného aj spevák. Aspoň na takej úrovni ako v muzikáloch. Nie sú však tak mediálne propagované ako moje muzikály v minulosti. Napriek tomu som však čosi získal - väčší priestor na hereckú kreativitu, čo je asi súčasťou vývoja akejkoľvek tvorivej práce.