Scéna.cz 

Maggio Musicale Fiorentino sedemdesiaty raz

Tohtoročné florentské májové slávnosti sa niesli v znamení výročí – jednalo sa o sedemdesiaty ročník v roku 400. výročia premiéry Monteverdiho Orfea. Heslami ročníku sa teda logicky stali pojmy mýtus a súčasnosť. Zaznelo niekoľko koncertov a predstavení tanečného divadla (Maurice Béjart, Lucinda Childs), z opery Antigona súčasného talianskeho skladateľa Ivana Fedele, koncertne Gluckov Orfeus a Eurydika. Festival mal dva vrcholy v predstaveniach La Dafne florentského rodáka Marca da Gagliana (libreto Ottavia Rinucciniho) prvých dvoch dieloch Wagnerovho Prsteňa.

Florentský Ring des Nibelungen vzniká v koprodukcii s divadlom vo Valencii a kompletný má byť v roku 2009. Pod réžiou je kolektívny podpis skupiny La Fura dels Baus (viz Faustovo prekliatie, Salzburg 1999; Hrad kniežaťa Modrofúza, Paríž 2007 atď.), v ktorej má režisérsku úlohu Carlus Padrissa (scénu vytvoril Roland Olbeter, kostýmy Chu Uroz, svetlo Peter van Praet, video Franc Aleu). Vo Valencii aj Florencii je hudobné naštudovanie na tamojšom nedávno dezignovanom intendantovi Zubinovi Mehtovi, ktorý si vybral obsadenie z protagonistov svojho mníchovského naštudovania. Florentský orchester, napriek tomu, že na Wagnera nie je práve zvyknutý, zahral prekvapujúco dokonale, ba s patričnou wagnerovskou empatiou. Mehta sa postaral skôr o expresívne, až boulezovské vyznenie v hektických tempách. Ozajstná hudobná dráma bola potvrdená aj špičkovými speváckymi výkonmi – Juha Uusitalo vytvoril zádumčivého Wotana, John Daszak energického, nijak ušliapnuteho Logeho, Franz-Josef Kapellmann, vyznačujúci sa schopnosťou presnej hereckej práce, Albericha. I ďalšie roly padli protagonistom, ktorí sú na ne zvyknutí – Ulrich Reß si zopakoval Mimeho, Matti Salminen a Stephen Milling dvojicu Fasolta a Fafnera (obaja aletrnovali Hundinga vo Valkýre), Anna Larssonová Fricku. Vo Valkýre vystúpili naviac Peter Seiffert (Siegmund), Petra Maria Schnitzerová (Sieglinde), Jennifer Wilson (Brünhilde) a ďalší. Ako dcéra Rýna a valkýra v druhej časti vystúpila aj Jihlavská rodáčka, mezzosopranistka Hannah Esther Minutillová.
Režijná koncepcia by sa dala jednoducho popísať slovami „star wars“. Mýtická prehistória je presunutá do sci-fi budúcnosti – významovo a divadelne omnoho vydarenejšie v Zlate Rýna, ako vo Valkýre. Digitálna projekcia, technické triky a skôr výtvarne cítené divadlo sa rýchlo vyčerpalo a vo Valkýre už nedokázalo priniesť obohacujúci výklad. Zostáva však aspoň čiastočný dojem zo surového obrazu odľudšteného sveta bez emócií podčiarknutý vzrušujúcim hudobným naštudovaním a to nie je málo.